Geneviève Delaisi de Parseval

 

Konštruovanie rodičovstva v rovnakopohlavných pároch

 

Ako vieme, pri zákone o PaCSe [1] bolo jasne povedané, že ide výhradne o pár, to znamená o zmluvu, a nie o rodičovstvo, ktoré bolo z prípravy tohto zákona starostlivo vylúčené. No uznanie rodičovstva pre homopáry - či už formou adopcie, alebo prostredníctvom lekársky asistovanej reprodukcie - bolo tak či tak hlavným strašiakom, ktorý sa s podporou médií preberal už od prvých parlamentných diskusií. Predstavy, ktoré táto otázka vyvoláva, našli svoje opodstatnenie v argumente „dominového efektu“, podľa ktorého „keď uznáme homosexuálny pár, bude si okamžite žiadať aj priznanie rodičovstva“.

Obdobie po PaCSe kladie dvojakú otázku. Na jednej strane je to otázka, či sa sami homosexuálni rodičia môžu považovať a či môžu byť považovaní za rovnako „hodnotných“ rodičov ako heterosexuálni rodičia. Má spoločnosť právo vystaviť „rodičovský certifikát“, dať „pečiatku“ potenciálne dobrého rodiča jednotlivcom, ktorí vychovávajú deti v rámci homosexuálneho páru? Ďalej je tu otázka, či právo môže etablovať dosiaľ neexistujúci typ rodičovstva, ktorým bude dieťa spojené s dvoma rodičmi rovnakého pohlavia. Metapsychologicky povedané, dvojitý problém spočíva na jednej strane v tom, či heterosexualita rodičov je, alebo nie je nevyhnutnou podmienkou rodičovstva; na druhej strane v tom, či je filiácia nevyhnutne spätá s heterosexualitou plodiacej dvojice.

Aké by mohlo byť kritérium dobrého rodiča vo svetle našich vedomostí o psychickom fungovaní ľudskej bytosti? Teraz môžeme na túto otázku odpovedať iba akýmsi položartom: nepochybne je lepšie byť na výchovu dieťaťa vo dvojici, mať stabilnú prácu, nebyť alkoholik či narkoman, neuvažovať nad rozvodom v blízkej budúcnosti; takisto však nebyť zaťažený nedávnou stratou niekoho blízkeho, nebyť deprimovaný, mať prijateľné vzťahy s vlastnými rodičmi, atď. Dokonca sa stalo „politicky korektným“ tvrdiť, že dieťa má byť vytúžené! Homosexuálne páry svojimi veľmi hlasnými nárokmi, vyhlasovaním, že môžu byť prijateľnými¹ rodičmi, keďže spĺňajú všetky zvyčajne vyžadované podmienky (včítane túžby po dieťati, rodičovskej žiadosti²), s jedinou výnimkou, ktorou je ich sexualita, reálne a veľmi vážnym spôsobom kladú spoločnosti zásadné antropologické a psychoanalytické otázky.

Ak sa chceme pokúsiť rozpliesť túto dosť zamotanú spleť otázok, je z môjho pohľadu psychoanalytičky, ktorej prvotné vzdelanie je sociologické a ďalej antropologické, potrebné najprv skoncovať so všeobecne panujúcim presvedčením, ktoré je obľúbeným argumentom zástancov klasickej rodiny. Musíme si vytvoriť odstup od predstavy, podľa ktorej normálnou rodinou je rodina nukleárna ako dejinný základ, nevyhnutná sociálna norma a psychologická podmienka výchovy detí. Na tomto mieste môžeme tento stereotyp korigovať len tak, že odkážeme na práce historikov, obzvlášť na práce André Burguièra, ktorý ukázal, že nukleárna rodina na Západe nemá dlhé dejiny (sotva jedno storočie). Burguière takisto ukázal, že nukleárna rodina vonkoncom nie je najdôležitejším typom rodiny v Európe pred obdobím urbanizácie a industrializácie (zdá sa, že na juhu Európy bola najrozšírenejšou rodina-rod³). Vyjadrenie Robina Foxa, sociológa anglickej rodiny jasne osvetľuje tieto veci: „Toľko vychvaľovaná (modelová) nukleárna rodina je len jednou formou prispôsobenia sa spomedzi mnohých iných (…); napriek tomu, čo často tvrdili sociálni vedci, nukleárna rodina určite nepredstavuje základnú konfiguráciu.“⁴

Vidíme, že v slobodných spoločnostiach existuje čoraz silnejúcejšie vedomie, že občania si môžu slobodne zvoliť štýl rodiny, po akom túžia, a že kvôli tomu, že pred heterosexuálnou a monogamnou rodinou uprednostnia alternatívne metódy formovania rodiny, nemajú byť penalizovaní. Je to správna logika spoločnosti, ktorej humanistická etika je založená na neodňateľných právach jednotlivca - ide o opak toho, čo sa deje v iných spoločnostiach, ako to vidno napríklad v západnej Afrike, kde rodová etika organizuje adopciu ako jednoduché prerozdelenie detí: neplodnosť niektorých žien je kompenzovaná nadmernou plodnosťou iných a deti cirkulujú cez príbuzenský kanál. Idea cirkulovania detí umožňuje pochopiť prípad homorodičovských rodín; táto koncepcia naliehavo kladie otázku vlastníctva dieťaťa. V Európe je dieťa brané ako vlastníctvo jeho ploditeľa a ploditeľky. Nie je to tak všade. A nie je to tak už ani u nás, odkedy - okrem adopcie - rozpady rodín, po ktorých nasleduje (alebo nenasleduje) ich reštruktúrovanie, umelé počatia s účasťou darcov a napokon homorodičovské rodiny výrazne prispeli k revidovaniu tohto určenia, ktoré bolo ešte pred niekoľkými desaťročiami považované za samozrejmosť. Mnohé tradičné spoločnosti uznávajú viacerých držiteľov práva, „spoluvlastníkov“ detí. A ako ukázala Suzanne Lallemand⁵, nepochybne existujú ďalšie formy rodinného reštruktúrovania, akési „nad-reštruktúrovanie“.

Ďalší všeobecne prijímaný názor: vstup do filiácie je nevyhnutne spätý s heterosexuálnou plodiacou dvojicou. Ako však pripomenula Françoise Héritier, keď sa jej v roku 1985 pýtali na (prípadné) nové otázky, ktoré vzídu z lekársky asistovanej reprodukcie: „Legitímnosť detí a ich príslušnosť k nejakej skupine je ipso facto tvorená legitímnym zväzkom, ako ho definuje tá-ktorá spoločnosť.“⁶ Toto je skutočne základný princíp inteligibility filiácie, nech sú vek a pohlavie rodičov akékoľvek, či dokonca nech sú vo chvíli počatia živí alebo mŕtvi [2]. Toto tvrdenie dokazujú niektoré aktuálne právne skutočnosti francúzskej spoločnosti: či sú rodičia detí, narodených s pomocou darcov pohlavných buniek, zosobášení, alebo žijú v konkubináte, zákon považuje tieto deti za legitímne a naša spoločnosť ich ako také uznáva (hoci v skutočnosti ide o simulaker, o pseudozákonnosť, keďže darcovia gamét boli „umelo“ anonymizovaní). Iné legislatívne rozhodnutie: v našej spoločnosti je adopcia umožnená slobodným ľuďom, ale nie párom žijúcim v konkubináte. Ďalší príklad sa týka poskytnutia ovocytov na lekársky asistované počatie: genetická matka, tá, ktorá poskytla ovocyt, nemá nijaké zákonné postavenie a ako matka je chápaná jedine žena, ktorá dieťa vynosila. Úplne inak je to pri adopcii, keď je ako jediná matka uznaná zákonná matka; matka, ktorá dieťa porodila, je celkom eliminovaná⁷!

Domnievam sa, že je v každom prípade potrebné vziať na vedomie existenciu týchto nových rodín, v ktorých sa narodili, alebo ktoré vychovávajú deti v atypickom rámci. Navrhujeme do tohto rámca začleniť jednak deti z rodín, ktoré sa po rozpade zväzku rodičov reštruktúrovali, ako i deti, ktoré vstúpili do rodiny prostredníctvom adopcie, ďalej deti, ktoré sa narodili s pomocou lekársky asistovanej reprodukcie (s darcami gamét alebo embryí) a napokon i deti, ktoré sa rôznym spôsobom narodili v homorodičovských rodinách. Dokonca i v tradicionalistickom prostredí je dnes množstvo takýchto viacrodičovských rodín akceptovaných. Nikto - alebo takmer nikto - by nechcel zákonom zakázať rozvod, hoci ho niekto nemusí schvaľovať. Pokiaľ ide o rodiny vytvorené s pomocou lekársky asistovanej reprodukcie za účasti darcov, zdá sa, že už nejaký ten rok ich verejná mienka celkom akceptuje. Adopcia je už dlho prijímaná. Pokiaľ ide o homorodičovské rodiny, budúcnosť nám ukáže, či sa naša plurikultúrna spoločnosť dokáže prispôsobiť určitej modernosti, alebo sa naopak upne na svoje údajné rodinné hodnoty⁸.

Aj keby to malo byť banálne, ako psychoanalytička som si všimla, že hoci s určitosťou vieme, že deti rozvedených dvojíc danou situáciou trpia, neznamená to ešte, že monogamné heterosexuálne rodiny predstavujú nejakú záruku šťastia. Jednotné, klasické rodiny môžu byť rovnako deštruktívne, rovnako bohaté na neurózy, psychózy, psychosomatické ťažkosti a poruchy správania. Odvážme sa ale vysloviť hypotézu, že rôzne liečebné prístupy k neplodnosti (prístupy v medicínsko-sociálnom význame zahŕňajú jednak lekársky asistované počatie, ako i adopciu, a to u homosexuálnych i heterosexuálnych párov) môžu byť takisto psychickým ohrozením dieťaťa. Vieme však, že reťazec kauzality nie je jednoduchý či lineárny a že ľudská psychika je prekvapivo plastická. To znemožňuje akúkoľvek jednoznačnú predpoveď toho, čo bude pre budúce dieťa škodlivé alebo prospešné. Navyše sa to dozvieme až po tom, ako sa to udeje. Ako povedal psychoanalytik René Diatkine, ktorého sa taktiež pýtali na lekársky asistovanú reprodukciu: „Každé dieťa, ktoré žije v rodinnom kontexte výrazne odlišnom od rodinného kontextu iných detí, je konfrontované so závažnými psychickými ťažkosťami, ktorých dosah nie je možné predvídať.“⁹ Ide teda o určenie podmienok, za akých môžeme legitímne riskovať tieto ťažkosti. Tieto podmienky pre mňa nie sú založené na morálke, ale na vzťahovej rovnováhe medzi subjektmi týchto „prokreačných príbehov s viacerými účastníkmi“; ešte sa k tomu vrátim.

Pre psychoanalytika, ktorý sa neuspokojuje s pozorovaním týchto zmien, ale ktorý je vo svojej klinickej praxi už ich súčasťou, sa vynára množstvo otázok: v prvom rade otázka, aký typ pomoci môžeme poskytnúť týmto párom či rodinám, keď sa na nás obrátia. Myslím, že najprv je v každom prípade dôležité pomôcť im pri budovaní väzieb v rámci symbolického poriadku, a to prostredníctvom zavedenia sociálnych kódov, rituálnych foriem, ktoré budú pre všetkých zrozumiteľné. To znamená, že treba vziať do úvahy aktérov, označovaných ako širšia rodina: svokrovcov, strýkov, tety, zaťov, bratrancov a samozrejme starých rodičov; všetkých jednotlivcov, ktorých môžeme označiť za „vedľajších príbuzných“, ktorí môžu hrať komplementárnu príbuzenskú úlohu a utvoriť väzby s jednotlivcami, s ktorými nie sú biologicky spojení. V homorodičovských rodinách často vidíme, že „úspech“ týchto dvojíc a ich detí je závislý od prijatia dieťaťa rodičmi spolumatky (matkinej partnerky), ako i jej bratmi a sestrami¹⁰.

V pozadí sa samozrejme nachádza otázka zákazu incestu. Neznamená to, že by tieto situácie obsahovali zvýšené riziko skutočne incestných vzťahov. Ide skôr o to, čo psychoanalytik Paul-Claude Racamier¹¹ nazval rizikom „incestuálnych rodín“, v ktorých isté okolnosti môžu znejasniť vymedzenia alebo postupnosť generácií. Jediným príkladom, ktorý na tomto mieste uvediem, je ťažká otázka pomenovávania. Dieťa lesbického páru nazýva často svoju druhú matku jej krstným menom, zatiaľ čo svoju „pravú matku“ volá mama. Táto blízkosť (alebo vzdialenosť) môže byť zdrojom dvojznačnosti¹². Aj táto otázka by mala spoločnosť priviesť k tomu, aby týmto rodičom prostredníctvom jasných sociálnych kódov pomohla utvoriť symbolické oporné body. Incestuálny problém (zopakujme, že nie problém incestu), to znamená riziko nediferencovanosti rodičov, nevyplýva teda z homorodičovskej situácie ako takej, ale zo spoločenského odmietnutia uznať ju a nastoliť sociálne rozlíšené roly medzi dvoma rodičmi rovnakého pohlavia.

 

 

Bez prílišného rizika môžeme povedať, že v metapsychologickej a antropologickej oblasti týkajúcej sa rôznych oidipovských premien, sa roztvorí pole nevídaných výskumov. Smerujeme k „Oidipovi na africký spôsob“, vyvíjajúcemu sa nie v podobe rivality medzi otcom a synom, ale vo forme rivality medzi seberovnými¹³? Ako sa bude vyvíjať pluralitné rodičovstvo, ktoré opisujú antropológovia, napríklad pokiaľ ide o rodinné zaradenie? Samozrejme, na tieto otázky v súčasnosti ešte nie je odpoveď. Jedine správne vedené dlhodobejšie výskumy (dvoch či troch generácií) umožnia jasnejší pohľad. Existuje už dosť rozsiahla bibliografia (hlavne americká) o homorodičovských rodinách. Keďže sama neviem, nakoľko sú tieto výskumy dôveryhodné, budem citovať práce dvoch európskych tímov (britského a belgického), ktoré poznám osobne a ktoré sú publikačne aktívne už dlhú dobu (anglický tím pod vedením Susany Golombok¹⁴ od roku 1983 a belgický tím pod vedením Patricie Baetens¹⁵ od roku 1992).

Výsledky detí, vychovávaných v tomto type rodín, nepoukazujú na špecifickú patológiu (ide o výskumy iba v rodinách skladajúcich sa z homosexuálnych matiek). Zdá sa, že belgický tím po niekoľkých rokoch výskumov dáva prednosť žiadostiam o dieťa (prostredníctvom inseminácie spermiami anonymného darcu) od párov žien pred žiadosťami o dieťa od slobodných matiek. Možno budú u týchto detí, vychovávaných najčastejšie bez otca, isté zvláštnosti, či až problémy. Keď čítame rôzne práce na túto tému¹⁶, zdá sa, že v tejto chvíli nebolo nič jasne preukázané. Vieme však, že deti párov, ktoré sa nikdy nerozviedli „kvôli deťom“ a ktoré spolu celý život zápasili na ich „chrbtoch“, sa nevyvíjajú práve najlepšie. Nemôžeme však rodičom zakázať, aby sa prestali mať radi; a ani urobiť manželstvo nutnou podmienkou splodenia detí!

Vo svete existuje málo štúdií o „artificiálnych rodinách“ (obzvlášť o rodinách, v ktorých boli deti počaté s pomocou darcov a kde najstaršie deti už samy majú potomkov). Je to škoda, lebo ak by takéto štúdie existovali, boli by pri súčasných diskusiách o homorodičovských rodinách veľmi užitočné. Je podstatné, aby sme pri homorodičovských rodinách nezopakovali chybu, ktorá sa stala pri artificiálnych rodinách, aby sme ich nezabudli skúmať, aby sme ich „nestratili z dohľadu“, ako hovoria epidemiológovia. Je ale zrejmé, že ak nebudeme počúvať v prvom rade aktérov týchto príbehov, veľa toho nepochopíme. Osud detí, narodených v rodinách s viacerými rodičmi, nestačí iba jednoducho analyzovať cez faktickú históriu (narodili sa v rámci spolurodičovstva alebo majú homosexuálnych rodičov), ale treba analyzovať to, čo z tejto vlastnej histórie urobia. A to sa môžeme dozvedieť len tak, že budeme pozorovať, klásť otázky a zaznamenávať skúmania.

 

 

Vrátim sa k tomu, čo je pre mňa „červenou niťou“ vedúcou k porozumeniu týmto otázkam: ku vzťahovej etike. Podstatou tohto nástroja je zodpovednosť voči budúcim generáciám¹⁷; v mojej klinickej praxi sa tento nástroj ukazuje veľmi potrebný na zorientovanie sa v tom, čím sa tu zaoberáme a na zhodnotenie vývoja homorodičovských rodín. Na inom mieste som vyslovila názor, že existuje istá všeobecná prokreačná etika¹⁸. Etiku, ktorá reguluje homorodičovstvo, adopciu a lekársky asistovanú reprodukciu, môžeme podľa môjho názoru pochopiť iba v rámci širšej etiky, založenej na spravodlivosti v medziľudskej smene. Pre vzťahovú rovnováhu medzi rôznymi aktérmi týchto príbehov je takáto etika dôležitá. Z tohto hľadiska je podstatným momentom zdravej reprodukčnej etiky smerovanie k tomu, aby sa pre deti vychovávané v homorodičovských rodinách nestala pascou lojálnosť voči ich rôznym rodičom; toto sa ale môže týkať tiež adoptovaných detí, alebo detí počatých s pomocou darcov.

Táto etika vysvetľuje dôležitú úlohu, akú prikladáme transparentnosti a čestnosti vo vzťahu k otázke pôvodu (alebo aspoň k tomu, čo o ňom vieme), aby sa všetci aktéri týchto „prokreačných príbehov s viacerými rodičmi“ mohli, keď už nie poznať, aspoň vzájomne rešpektovať. Zo psychologického, sociálneho a etického hľadiska ide pri týchto otázkach o to, aby sme dokázali uznať, že deti počaté, alebo vychovávané s účasťou viacerých osôb, majú dvojakú alebo trojakú príslušnosť, hoci právne je stanovená len jedna. Príbeh týchto detí sa utvára vo väzbe na dva druhy oddanosti: patria do rodinného systému, v ktorom boli očakávané a prijaté; sú však späté aj s rodinným systémom tých, ktorí umožnili ich príchod na svet, alebo poskytli svoju plodiacu schopnosť. Môžeme si položiť otázku, prečo sa zdá byť také komplikované rešpektovať záujmy všetkých aktérov týchto prokreačných príbehov s viacerými účastníkmi. Myslím si, že spoločnosť ako celok odporuje, spomaľuje a zatarasuje cestu pred skutočnosťou prídavného otcovstva a materstva kvôli tomu, že sa nepokúsila popracovať na týchto nových, často zdvojených rodičovských väzbách; tie sa tak či tak vďaka sociálnym transformáciám (od nových koncepcií k novým zväzkom) utvárajú pred našimi očami.

Nasledujúci príklad je ilustráciou plodnejšieho spôsobu, ako sa dajú položiť tieto otázky, než je „francúzsky“ spôsob, odohrávajúci sa pod údermi autoritárskych argumentov. Ide o diskusie, ktoré sa už niekoľko rokov vedú v anglosaských krajinách o pojme materstva (obzvlášť v súvislosti s matkami, ktoré vynosili dieťa¹⁹). Tieto scenáre sú akousi modernou obdobou Šalamúnovho súdu: „Komu patrí dieťa, keď sa oň dohadujú dve matky? Ktory prvok je z morálneho hľadiska dôležitejší?“ Je z hľadiska záujmu dieťaťa dôležitejší príspevok genetickej matky alebo príspevok matky, ktorá dieťa vynosila? Americký právny filozof George Annas tvrdí, že je v záujme dieťaťa mať za matku tú ženu, ktorá ho vynosila a priviedla na svet; pre tohto autora je teda „najdôležitejšou matkou“ (primary mother) tá matka, ktorá dieťa vynosila²⁰. Naopak, podľa iných autorov je záujmom dieťaťa mať za matku ženu, s ktorou je spojené genetickým dedičstvom (tento pojem prekračuje genetiku v pravom zmysle slova a odkazuje na začlenenosť do istej línie, do genealógie). Vysoká úroveň tychto diskusií spočíva z veľkej časti na skutočnosti, že jasne rozlišujú používané konceptuálne nástroje; napríklad sa nikdy nekladie apriórna otázka „skutočnej matky“ alebo „skutočného otca“. O pojmoch ako pár alebo rodina sa nikdy neuvažuje na základe jednoznačného a nediskutovateľného tvrdenia. Pocity nie sú chápané ako idey, ako sa to často stáva vo francúzskych debatách. Etické otázky sú jasne odlíšené od psychologických otázok. Krátko povedané, jestvuje tu autentické etické skúmanie reprodukcie.

Hoci sa možno budem opakovať, zdá sa mi, že ak sa chceme lepšie vyznať v kaleidoskope súčasných rodinných konfigurácií, je dôležité, aby sme narábali so širšou a pružnejšou definíciou rodiny. Definícia, ktorú navrhuje americká špecialistka na bioetiku Carol Levine, ponúka zaujímavý príklad, ako je možné premýšľať o veciach pružne a s dôrazom na vývoj:

»Členmi rodiny sú jednotlivci, ktorí na základe narodenia, adopcie, sobáša alebo deklarovaného záväzku zdieľajú hlboké osobné väzby a majú - nakoľko je to možné - právo dostať a povinnosť poskytovať rôzne formy podpory, obzvlášť v prípade potreby.«²¹

 

Ako to formuluje ďalšia americká špecialistka na bioetiku Ruth Macklin, zdá sa, že v oblasti rodiny je všetko záležitosťou výberu spoločnosti:

 

»Na otázku, ako sa umelé prostriedky reprodukcie dotknú nášho chápania rodiny, neexistuje jednoduchá odpoveď. Keďže nejestvuje jediný a všeobecne prijímaný koncept rodiny, iba morálne a spoločenské rozhodnutie určí, ktorým prvkom v pojme rodiny dáme prednosť.«²²

 

Za hranicami skúmania toho, ako sa konštruuje pojem rodiny, sa črtá ďalšia oblasť otázok, ktorá je viac súčasťou metapsychologického registra: čo je pre dieťa v rodine podstatne a nevyhnutne potrebné? Domnievam sa, že žiaden psychoanalytik dnes nemôže s istotou odpovedať na otázku: „Čo je pre rodinu konštitutívne?“ V skutočnosti môžeme už niekoľko rokov konštatovať zmnoženie vzťahov, ktoré nie sú súčasťou právneho systému. Jednotlivci sú dnes často v dlhodobých zväzkoch, ktoré sú ich súkromnou záležitosťou. Tieto súkromné priestory, tieto zóny tolerancie, samozrejme, vždy existovali. Nové je ale to, že výnimka sa postupne stáva pravidlom. To má za následok, že trvalé rodinné väzby existujú v mnohorakých podobách bez toho, aby boli spoločensky ustanovené. Domnievam sa, že týmto spôsobom môžeme interpretovať dianie v mnohých komplikovanejších rodinných štruktúrach [3], ktoré sa už niekoľko desaťročí vyvíjajú, pričom homorodičovské rodiny sú len jednou z ich foriem.

Najčerstvejšia zmena, ktorá vyvoláva absolútne nové otázky, sa odohrala v oblasti filiácie. V súčasnosti, rovnako ako v minulosti, je príchod dieťaťa pociťovaný ako proces, prostredníctvom ktorého je jednotlivec (dieťa) spájaný so sociálnym celkom, v tomto prípade s rodičom alebo rodičmi. Dnes si ale množstvo týchto párov, kedysi pokojne usadených v marginalite, nárokuje pre ich dieťa a dokonca - idúc „proti prúdu“ - aj pre samých seba ako pre potenciálnych rodičov, spoločenské uznanie v podobe právneho zväzku (alebo aspoň nejakého oficiálneho zväzku), ktory ich nanovo spojí s ich deťmi. Šesť „návrhov“ APGL [4] je teda pochopiteľných, obzvlášť žiadosť o štatút tretej osoby, ktorý by bol uznaním, že sociálni rodičia, nevlastní rodičia, spolurodičia zohrávajú podstatnú úlohu v živote dieťaťa (v každodennom živote i vzhľadom na jeho budúcnosť); v tomto smere je emblematickým príklad slobodného rodiča, ktorý si buď adoptoval dieťa, alebo ho pre svoju partnerku/partnera počal spôsobom inseminácie darcovskými spermiami (zákon vyžaduje zachovanie jeho anonymity): APGL žiada legálny adopčný režim pre druhého rodiča²³.

Prv než sa odvážime poskytnúť náčrt akejsi charty potrieb dieťaťa, počatého mimo zvyčajných noriem a zvlášť v homosexuálnom kontexte, je potrebné pripomenúť jednu zrejmú skutočnosť: homosexuálna reprodukcia neexistuje! Okrem prípadu (možného v budúcnosti) reprodukčného klonovania sa každé dieťa, dnes takisto ako v minulosti, rodí z muža a zo ženy, alebo skôr z pohlavných buniek muža a ženy, či už sú, alebo nie sú anonymizovaní (ako sme videli, v tomto je ďalší problém). Psychoanalytická teória i prax ukazujú, že stretnutie dvoch pohlaví (spojenie dvoch pohlavných buniek prostredníctvom koitu ploditeľov) je pre vytvorenie ľudskej bytosti nepostačujúce. Nepochybne je to nevyhnutná podmienka²⁴, no zďaleka nie je postačujúca.

Je dôležité porozumieť tomu, že dieťa, aby nebolo zo psychologického hľadiska ohrozené, potrebuje pre svoj rozvoj dvoch dospelých, ktorí budú rodičmi, ktorí dokážu realizovať psychickú prácu rodičovstva. Táto práca sa zvyčajne uskutočňuje počas tehotenstva, no v každom prípade sa vykonáva - obzvlášť pri adopcii - aj v období dozrievania túžby po dieťati. To znamená, že ak vzťahy medzi rodičmi absentujú, alebo sú narušené, je to pre dieťa veľmi škodlivé. Taktiež to znamená, že ak sa rodičia majú zle, ak je napríklad jeden z nich vážne deprimovaný, negatívne sa to odráža na psychike dieťaťa. Psychický a sexuálny život rodičov sa prelína so psychickým a sexuálnym životom dieťaťa: dieťa sa živí a obohacuje kvalitou a bohatstvom smeny medzi jeho rodičmi.

Dieťa ďalej potrebuje jasnosť a pravdivosť vo vzťahu k jeho príbehu a takisto stabilitu a súdržnosť: ak je jeho rodina príliš nesúdržná a narušená, ak má „kostry vo všetkých skriniach“, môže sa stať, že dieťa absorbuje konfliktné či nejasné posolstvá. Okrem toho, že rodinné tajomstvá môžu ohroziť schopnosť rodičov konštituovať sa ako rodičia, bránia dieťaťu vypracovať jeho vlastné fantazmatické predstavy. Pre psychoanalytika je až príliš zrejmé, že dieťa má zvláštnu potrebu jasne vedieť, kto je jeho otec a kto je jeho matka; kto sú, ak ide o taký prípad, osoby, ktoré sa podieľali na jeho príchode na svet. Takže v homorodičovských rodinách, ktoré vznikli za účasti darcov pohlavných buniek, by dieťa malo mať možnosť pozitívnym spôsobom rozvíjať fantázie o spolurodičovi, o osobe, ktorá má podiel na jeho narodení, ako o ďalšej osobe, niekom na spôsob „amerického strýčka“ alebo „dobrej víly“. Ak nechceme, aby dieťa vstúpilo do procesu popierania, ktorý by bol skutočnou patológiou, malo by vedieť, že sa narodilo z dvoch rodičov, hoci je jeden z nich neprítomný, ba neznámy. Preto som rezervovaná voči zákonnému anonymizovaniu darcu gamét alebo rodiča, ktorý dieťa priviedol na svet²⁵. A to rovnako, či rodičia sú, alebo nie sú heterosexuálni. Aj keď rodičia žijú v homosexuálnom páre, dieťa by malo vedieť, že sa narodilo z dvoch jedincov rozdielneho pohlavia, hoci len jeden z jeho rodičov je jeho ploditeľom/ploditeľkou, alebo len jeden z nich sa podieľal na jeho príchode na svet.

Napokon, dieťa potrebuje byť aspoň trochu vytúžené kvôli nemu samému, nie iba pre to, aby zmiernilo neprekonané utrpenie, frustrácie či smútok rodičov. Vieme, že nie vždy je pre dieťa výhodou, ak je veľmi dlho očakávané už nie najmladšími rodičmi, alebo ak ostane jediným dieťaťom, ako je to často v prípade detí, ktoré sa narodili po dlhej liečbe neplodnosti; alebo ak sa deti narodia „po troch“, ako sa to niekedy stáva po umelom oplodnení; alebo ak je dieťa vychovávané netypickou dvojicou, pozostávajúcou z dvoch žien alebo dvoch mužov. Jadrom týchto otázok je práca smútenia kvôli neplodnosti. Nemôcť predať život je ťažkou existenciálnou ranou, ktorá si vyžaduje dlhý čas a dlhotrvajúcu prácu smútenia. Táto práca je zásadnou etapou vo všetkých prípadoch neplodnosti páru (homosexuálnych párov, ako aj iných párov). Vieme, že neuskutočnené smútenie môže zaťažiť akýmsi dlhom a môže byť prekážkou v procese rodičovského vývinu. Obzvlášť je to vidno v priebehu rôznych administratívnych postupov, vyčkávaní a prekážok (napríklad pri adopcii alebo pri zápise na slávny zoznam čakateľov na lekársky asistované počatie), ktoré zďaleka nepomáhajú párom realizovať ich prácu smútenia kvôli neplodnosti, ale často práve naopak, posilňujú ich očakávanie nápravy. Ak to tak môžeme povedať, posilňujú ich v nárokoch vzhľadom na nespravodlivosť, ktorej obeťami sa cítia byť. Homosexuálne páry (ženské i mužské), ktoré môžeme označiť za fenomenologicky neplodné, si zaslúžia humanistický prístup, ktorý by im mohol pomôcť pochopiť, že život je dlhým sledom smútkov²⁶.

Niektorí právnici zastávajú zaujímavú hypotézu, ktorú by bolo možné rozpracovať v prípade homorodičovských rodín, keď tvrdia, že pri vytváraní právnych väzieb medzi dieťaťom a nevlastným rodičom by mohlo ísť o rozšírenie dôsledkov dohody či afinity. Marie-Thérèse Meulders napísala: „Stále znova sa kladie trýznivá otázka - či už ide o nové druhy počatia, adopciu, alebo o reštruktúrovanie rodiny: Je treba si vybrať? Je treba pripočítať, alebo odpočítať kúsky rozptýleného rodičovstva? Ako opäť poskytnúť dieťaťu bezpečie, dôveru, ktorú potrebuje, aby mohlo veriť životu a slovám druhej ľudskej bytosti?“²⁷ Táto otázka, ktorá je jedným z kľúčových bodov tohto typu rodiny, sa točí okolo pojmu záujem dieťaťa, ktorý sa pomaly stal ošúchanou témou. Je založená na ohrození nespravodlivosťou, ktorá môže pre dieťa tkvieť v jednoduchej skutočnosti, že sa narodilo, alebo bolo vychovávané v takejto rodine.

Nakoniec by som poznamenala, že zdroje súčasného skúmania homorodičovstva treba hľadať v minulosti, keď sa zrútili predstavy o materstve a otcovstve. Hlboké premeny v reprezentáciách spadajú do obdobia, keď sa objavili rôzne technológie lekársky asistovanej reprodukcie. Tieto technológie rozkúskovali prokreačnú skúsenosť, rozmnožili spoluploditeľov a spolurodičov, vytvorili dovtedy neexistujúce situácie, znejasnili zodpovednosť rodičov; v dnešnej francúzskej spoločnosti sledujeme premeny tejto zodpovednosti. Tieto technológie (ako aj ich legitimizovanie zákonom, ktorý potvrdil tieto nové formy „pluralitného“ rodičovstva) spôsobili a „dovolili“, aby boli vzaté na vedomie atypické žiadosti, ktoré obchádzajú sexualitu - ako je napríklad vzorová a obzvlášť paradoxná požiadavka, ktorú by sme mohli sformulovať takto: „Ako počať, keď sme neplodní?“ (táto otázka bola v kontexte takzvaného bioetického zákona chápaná vo vzťahu k bezdetným heterosexuálnym dvojiciam²⁸). Nečudujme sa preto, že sa neskôr „celkom prirodzene“ objavili požiadavky zo strany jednotlivcov, ktorí si pre seba a pre deti „narodené v homosexuálnom kontexte“ nárokovali, aby spoločnosť priznala rodičovskú rolu osobám, ktoré nemali právne postavenie rodiča (spolurodičom). Vynikajúco to napísala Simone Novaes: „Prax, ktorá je definovaná ako prijateľná a ktorá má v prvom rade na zreteli ochranu tradičnej koncepcie rodinného života, paradoxne spochybňuje jednak biologické podmienky pohlavnej reprodukcie, jednak údajnú »nenormálnosť« zmienených požiadaviek. Takto prispieva k formovaniu nových morálnych nárokov v oblasti prokreácie.“²⁹

V súčasnosti existujú viaceré sociologické a právnické návrhy na riešenie, a homorodičovské páry sa celkom logicky naplno zapojili do tohto sociálneho vývoja.

- V prvom rade manželstvo už nie je nevyhnutnou podmienkou „prokreačného certifikátu“ zo strany spoločnosti: lekársky asistované počatie je umožnené aj párom žijúcim v konkubináte. Aj slobodní si môžu adoptovať deti a na ich sexualitu sa ich (v zásade) nepýtajú; no ak ide o homosexuálnu alebo bisexuálnu osobu, radšej to skryje, aby žiadosť mala šancu uspieť. Je mnoho tých, ktorí to urobili už pred tridsiatimi rokmi a je im ľúto tohto zákonom vyvolaného double bind; ak budú otvorení, súhlas im bude odopretý (porovnaj rozhodnutie Štátnej Rady z 9. októbra 1996). Zákon o adopcii teda skutočne uprednostňuje slobodnych rodičov pred dvojicou (či už ide o nezosobášený heterosexuálny pár, alebo o homorodičovskú dvojicu, obe skupiny sú si v tomto prípade rovné v diskriminácii…).

- Fenomény ako rozvod, oddelený život dvojice, ktorá žila v konkubináte a rodinné reštruktúrovanie sa nebývalo rozšírili. Nastoľujú komplexné problémy, obzvlášť problém štatútu nevlastných rodičov, ako i nevlastných bratov a sestier.

- Odkedy sa objavili technológie umelej inseminácie (70. roky) a technológie oplodnenia in vitro (80. roky), počatie a plodiaci akt-koitus mohli byť rozpojené.

- Obraz homosexuality sa v priebehu niekoľkých desaťročí absolútne zmenil - pokiaľ ide o mužov, išlo o postup od reprezentácie zženštilého homosexuála, buzny zo 70. rokov, cez supervirilného „kamionistu“ 80. rokov, k súčasnej reprezentácii „Pán alebo Pani-hocikto“ a „Prečo-by-nemohol-byť-rodičom?“; tieto reprezentácie sú od seba na míle vzdialené. Boli sme taktiež svedkami väčšieho zviditeľnenia ženskej homosexuality a lesbických párov. No najmä množstvo rozličných homosexuálnych párov kladie spoločnosti jasne a zreteľne otázku: „Prečo, akým právom nás, fenomenologicky neplodné páry, diskriminujete ako možných rodičov?“ Veď spoločnosť akceptuje (a finančne podporuje) požiadavky sterilných párov pod podmienkou, že sú heterosexuálne (napokon táto charakteristika nie je nikdy verifikovaná - treba sa k tomu ešte ďalej vyjadrovať?).

Ako psychoanalytička, ktorá sa už roky zaoberá otázkami týkajúcimi sa rodičovstva, sa rozhodne domnievam, že keď jednotlivci žiadajú oprávnenie alebo pomoc, aby sa stali rodičmi (ako v prípade adopcie alebo lekársky asistovaného počatia), spoločnosť by mala brať zreteľ ešte na iné hľadisko než to, ktoré z heterosexuality robí minimálnu a nevyhnutnú záruku dobrého rozvoja dieťaťa a ktoré je prinajmenšom zovšeobecňujúce a redukujúce; toto hľadisko na druhej strane predpokladá, že homosexualita rodičov predstavuje hrozbu „perverzného“ rodičovstva.

Ako k provizórnemu záveru sa vrátim k položartu, ktorý som spomenula na začiatku tohto textu v súvislosti s definovaním prijateľného rodiča. Môj názor je založený na klinickej skúsenosti, je skôr pragmatický než teoretický - je teda historicky a kultúrne premenlivý. Povedala som už, že súčasnú úlohu psychológa v tejto oblasti je treba vidieť skôr v pomoci trpiacim subjektom, ktoré o túto pomoc požiadajú, než vo vyslovovaní zákona.

- Je lepšie, keď má dieťa dvoch rodičov, hoci rovnakého pohlavia, než jedného rodiča. Staviam sa teda s výhradou k možnosti adopcie slobodným rodičom. Skutočnosť, že rodič sa vyhlási za heterosexuála (alebo keď vyhlási, že sexuálne nežije), nemení nič na tejto výhrade; podľa môjho názoru heterosexuálny život v skutočnosti nepredstavuje žiadnu ďalšiu záruku budúceho šťastia dieťaťa. Vonkoncom mi nejde o stigmatizovanie rodín s jedným rodičom, iba chcem podčiarknuť francúzsky legislatívny paradox v oblasti adopcie. V tomto smere som samozrejme naklonená tomu, aby mali nezosobášené dvojice právo na adopciu (rovnako ako majú tieto dvojice prístup k lekársky asistovanému počatiu).

- Taktiež sa mi zdá riskantné, keď je anonymizovanie darcov pohlavných buniek banalizované; toto banalizovanie zaviedol takzvaný bioetický zákon. Darcovia sú takto považovaní iba za poskytovateľov „produktov“, a nie za ľudské subjekty. Týka sa to rovnako prípadov, keď sú prijímajúci rodičia heterosexuáli, ako i prípadov, keď sú homosexuáli.

- Naopak, zdá sa mi potrebné jemným, a nie didaktickým spôsobom uvažovať o otázke spolurodičovstva (ide o spojenie rodičovského projektu dvoch párov, heterosexuálneho a homosexuálneho/dvoch heterosexuálnych/dvoch homosexuálnych), pod podmienkou, že sa to deje transparentne a s rešpektom voči všetkým aktérom. Tiež sa domnievam, že je potrebné pracovať na uznaní rodičovského štatútu pre partnera homosexuálneho rodiča (ktorý má deti z predchádzajúceho heterosexuálneho zväzku alebo prostredníctvom adopcie).

Ako som už povedala, jedine symbolické, psychologické a etické uznanie dvojitej filiácie (prídavnej, a nie náhradnej) podľa mňa dokáže zneškodniť u detí konflikty lojality vo vzťahu k rôznym osobám, ktoré sú voči týmto deťom v rodičovských úlohách a funkciách. Rešpektovať záujmy, ako i dôstojnosť všetkých aktérov týchto spolurodičovských príbehov, znamená pokúsiť sa reinterpretovať a preložiť do našich vlastných kultúrnych výrazov pojmy ako mnohorodičovstvo, pluralitné rodičovstvo, prídavné rodičovstvo, ktorých fungovanie v iných spoločnostiach sa už dlho analyzuje a ktoré dnes bežne existujú aj u nás. Ide tiež o to, aby sme v pokoji oddramatizovali a zrelativizovali fenomén oddelení a postupností v rodičovskom vývoji, oddelení, ktoré sú dnes predsa také obvyklé v takzvaných reštruktúrovaných rodinách.

 

 

 

Poznámky:

 

¹Vo význame, v akom anglický psychoanalytik D. Winniccot hovoril o good-enough parent (dostatočne dobrý rodič), teda nie o dokonalom rodičovi, ale o prijateľnom rodičovi.

²Ide o pojem oficiálne prijatý na základe schválenia takzvaného bioetického zákona 29. júla 1994.

³Kolektív, Histoire de la famille, Éd. Armand Colin, Paríž 1986, zväzok 2, s. 529 a ďalšie.

⁴Communications, »Sexualités occidentales«, Le Seuil, 1982, »Les conditions de l’évolution sexuelle«, s. 13.

⁵Najmä v »Enfances d’ailleurs. Approche anthropologique«, Enfances d’ailleurs, d’hier et d’aujourd’hui. Approche comparative, M. Guidetti, S. Lallemand, M.-F. Morel (editori), Armand Colin, 1997, s. 23 a ďalšie.

⁶F. Héritier, »La cuisse de Jupiter«, L’Homme, 1985, 14.

⁷Niekedy je dokonca - ako v prípade darcov gamét - anonymizovaná (v prípade takzvaného „tajného“ pôrodu).

⁸Spresňujem, že pojem modernosť používam v tom význame, ako ho definuje sociológ Alain Touraine: „Schopnosť zhrnúť, alebo znovuoživiť rozmanitosť. Byť moderným, znamená rozpoznať v mnohosti kultúr a jednotlivcov prítomnosť toho, čo je univerzálne (…) Spoločnosť je tým modernejšia, čím viac je schopná tolerovať a premýšľať o kultúrnej pluralite“ (Critique de la modernité, Fayard, Paríž 1991).

⁹Zborník príspevkov zo seminára »Génétique, procréation et droit«, Actes Sud, Paríž 1985, s. 281-282.

¹⁰V prípade adopcie dieťaťa slobodnou ženou žijúcou v homosexuálnom páre, alebo pri tej istej forme spolužitia, no s dieťaťom, ktoré sa narodilo s pomocou lekársky asistovanej reprodukcie, alebo ešte v prípade spolurodičovstva.

¹¹P.-C. Racamier, L’inceste et l’incestuel, Les Éditions du Collège, Paríž 1995, 254 strán.

¹²Samozrejme, rovnako to môže byť aj v mužskom homosexuálnom páre. V oboch prípadoch je to tým výraznejšie, keď medzi dvoma spolurodičmi vychovávajúcimi dieťa, adoptované jedným z nich, existuje veľký vekový rozdiel.

¹³Je, domnievam sa, možné, že dieťa si „vytvorí Oidipa“ s tým rodičom, ktorý ho vychováva.

¹⁴S. Golombok, A. Spencer, M. Rutter, »Children in lesbian and single-parent households. Psychosexual and psychiatric appraisal«, J. Child Psychol. And Psychiatry, 1983, 24.

¹⁵P. Baetens, I. Ponjaert-Kristoffersen, A.-C. Van Steirteghem, P. Devroey, »PMA et nouvelles formes de familles. Une étude sur les inséminations artificielles de femmes seules et homosexuelles«, Thérapie familiale, 1996, 1.

¹⁶M. Stevenson a R. Black, »Parental absence and sex-role development: a meta-analysis«, Child Development, 1988, 59.

¹⁷Ide o základný princíp - niet dôveryhodnejšieho -, ktorý je vcelku dôveryhodnejší než údajné súčasné etické princípy. Tie sú všetky viac či menej späté s konjunkturalistickými alebo politickými záujmami (ako napríklad „princípy“ bezplatnosti a anonymnosti).

¹⁸Najmä v 6. kapitole knihy Enfant de personne, Odile Jacob, Paríž 1994 (»Procréation et éthique relationnelle«).

¹⁹Half surrogate alebo full surrogate.

²⁰Je mi blízka táto pozícia, samozrejme aj s ďalšou argumentáciou.

²¹Cituje Ruth Macklin v Hastings Center Report, cit. dielo, s. 10.

²²Ruth Macklin, »Artificial means of reproduction and our understanding of the family«, Hastings Center Report, č. 1, január-február 1991.

²³Martine Gross a Éric Dubreuil, »Le devoir des familles homoparentales«, Libération, 16. marec 1999.

²⁴Prinajmenšom spojenie gamét je nevyhnutné, keďže inseminovanie ruší nevyhnutnosť koitu.

²⁵Ako je to v prípade zákona z januára 1993, ktorý do Občianskeho zákonníka zahrnul „tajný“ pôrod.

²⁶Predchádzajúce strany sú vyňaté z môjho predhovoru ku knihe érica Dubreuila, Des parents de même sexe, Odile Jacob, Paríž 1998.

²⁷Les recompositions familiales aujourd’hui, Nathan, Paríž 1993, s. 332.

²⁸Takzvané bioetické zákony boli po piatich rokoch prerokovávania schválené 29. júla 1994.

²⁹Dictionnaire d’éthique et de philosophie morale, PUF, Paríž 1996, s. 1191.

 

 

Poznámky prekladateľa:

 

[1] PaCS - Pacte civile de solidarité (Občianska zmluva o vzájomnosti) je francúzskym označením legislatívnej úpravy, umožňujúcej aj párom rovnakého pohlavia vstupovať do zväzku. Nejde však o manželstvo a takisto neumožňuje adopciu; odhliadnuc od nepopierateľného symbolického dosahu má predovšetkým materiálny význam.

[2] Ide samozrejme o narážku na lekársky asistované počatie, keď darca použitých spermií (resp. darkyňa ovocytu) môže byť už mŕtvy.

[3] Les familles multicomposées.

[4] APGL - Association des parents et futurs parents gay et lesbiens (Združenie gejských a lesbických rodičov a budúcich rodičov).

 

 

Z francúzštiny preložil Andrej Záthurecký

 

 

Delaisi de Parseval, Geneviève: La construction de la parentalité dans les couples de même sexe, In: Au-delà du PaCS (l’expertise familiale à l’épreuve de l’homosexualité), Presses Universitaires de France, edícia Politique d’aujourd’hui (vydané pod vedením Daniela Borrilla, Erica Fassina a Marcely Iacub), Paríž 1999, s. 225-244.

 

(Autorka je psychoanalytička)