Pochádza z jednoduchých pomerov. Jeho otec trpel na pľúcnu chorobu a po 1. svetovej vojne stratil, ako mnohí ľudia, svoje miesto účtovníka v jednej papierenskej továrni. Pán Paul a jeho štyria súrodenci vyrastali v 10. viedenskom okrese, a “horšie ako iným sa nám tiež nevodilo”. Skôr lepšie, pretože ho prijali za učňa do indickej obchodnej spoločnosti Hollindia, ktorá obchodovala s kakaom, kávou, čajom a alkoholom.

Už vtedy vedel, že je gej. Podľa svojich spomienok si túto skutočnosť uvedomil už ako malý chlapec, keď ho jeho otec, ktorého rodina v roku 1918 navštívila v českom lazarete, zobral so sebou do kúpeľov. “Bolo tam toľko mužov, a ja s mojimi štyrmi rokmi – chcel som sa na nich stále dívať.” Na ďalšiu epizódu z trinástich rokov si tiež spomína so smiechom: “Na hodine kreslenia sme mali hárky papiera položené na veľkých doskách.” Pán Paul sedel vedľa spolužiaka v poslednom rade “a ten sa zrazu začal pod doskou rozopínať! Nuž, a tak som zažil svoje prvé uspokojenie s druhým.” Či to nebolo veľmi riskantné? “Isteže bolo, ale to sme predsa v škole všetci občas robili.”

Prvá veľká láska, o 30 rokov starší muž ho bráva so sebou do divadla a do opery, ale aj do cirkusu, kde pán Paul obdivuje Mariku Rökk ako cirkusovú jazdkyňu. Tento muž odchádza v čase, keď sa začínajú sťahovať mračná Hitlerovho režimu, do Izraela. Po niekoľkých rokoch znovu vyhľadá pána Paula, ten však už žije v inom vzťahu. Osud ho totiž zavial do Nemecka, kde sa v malom meste Straubing zoznámil s mužom o 16 rokov starším, s ktorým prežil 24 rokov.

Ako to bolo v tých časoch možné? Pán Paul pokrčí plecami. On sám sa nikdy pred svojou rodinou neoutoval, len s matkou si spravil jasno: “Urobil som na ňu nátlak. Raz som sa vrátil domov celý uslzený, pretože ma nejaký muž opustil. Spýtala sa ma, čo sa deje, a ja som odvetil: ‚Cítim celkom inak.‘ Nato mi povedala: ‚Preto, lebo si necháš všetko nahovoriť!‘ Ale potom to akceptovala, lebo som jej pohrozil: ‚Ak niečo povieš, odídem z domu.‘” Hans, jeho životný partner, bol však ako gej známy v celom meste, pretože sa zaplietol s jedným vojakom, ktorý to potom nahlásil svojmu nadriadenému. Po odpykaní sedemmesačného trestu sa ale vrátil do svojho zamestnania.

Pán Paul zostáva aj po skončení vojny v Nemecku, delí sa s Hansom o stôl i posteľ, pracuje ako účtovník a neskôr ako nákupca pod takisto homosexuálnym šéfom, s ktorým sa zoznámil cez telefón. “On sám sa mi nepáčil, ale cez neho som sa spoznal s Hansom.” Hans mu písal zamilované listy, no na verejnosti nerád vystupoval ako pár, preto väčšinu času trávili doma. Dnes sa pán Paul napriek všetkej skromnosti díva na tento vzťah trochu kriticky. “Dosť ma šikanoval, mal takú panovačnú povahu. Ale ja som si to nechal. Keď má človek niekoho rád…” Avšak dotklo sa ho, keď musel na Hansovom pohrebe spolu so šéfom kráčať na konci pohrebného sprievodu, zatiaľ čo gazdinú zaradili dopredu.

Skôr než pán Paul začne rozprávať o Rosaliovi, mužovi, s ktorým mal vzťah nasledujúcich skoro 34 rokov, presunieme sa do obývačky. Krásny starý nábytok, háčkované obrusy, pohodlné kreslá… Pán Paul sa vie dokonale ovládať. Za jeho priateľským, šarmantným správaním cítiť obrovskú sebadisciplínu, ktorá sa prejavuje aj v jeho rozprávaní. Neopakuje sa, pokúša sa nebyť emocionálny; iba keď hovorí o nespravodlivom prístupe rodiny k Rosaliovi, vnímame v jeho slovách trpkosť.

Rosalia spoznal na jednom obchodnom veľtrhu. Talian pracoval ako stavebný robotník, bol ženatý a mal tri deti, ale ani to neprekážalo, aby medzi oboma mužmi vznikol vzťah. Práve naopak, pán Paul hovorí s hlbokou úctou o manželke svojho milovaného, s ktorou uzavreli dohodu: “Nevedela čítať ani písať, ale bola to úžasná žena. Nikdy sa mi nepáčilo, že bola piatym kolesom. Vždy som ju uznával.” Príznačná je jedna scéna počas spoločnej dovolenky v dome na Sicílii. “Bola tam jedna manželská posteľ v spálni a jeden gauč v obývačke. Nechcela ma nechať spať v obývačke, musel som spať s Rosaliom v manželskej posteli. No, to bolo strašné,” dodáva so smiechom.

Krátky čas žije pán Paul v Taliansku, “hneď vedľa neho”. S Rosaliom prežíva prekrásne obdobie. Spolu cestujú na dovolenku, chodia na výlety, a Rosalio pomáha pri renovácii jedného domu patriaceho rodine pána Paula. Pred desiatimi rokmi zomrela Rosaliova žena, pred dvoma rokmi Rosalio sám. Ale ich deti dodnes volajú pánovi Paulovi.

Od Rosaliovej smrti žije pán Paul veľmi utiahnuto. Vlani sa stal členom organizácie HOSI-Wien (Homosexuálna iniciatíva – pozn. prekl.). Niektorých členov si veľmi váži, ale inak len nerád chodí do podnikov, kde “niet milých ľudí”. Dúhový sprievod nemá rád, “ten hraničí s ordinárnosťou, a to nepotrebujem.” Ale vari to nie je pokrok, že sa dnes už netreba skrývať?

To vyvolá úsmev na tvári pána Paula. Ponára sa do spomienok na obdobie pred 2. svetovou vojnou, v ktorom “sa naozaj neodohrávalo všetko len v skrytosti. Pred 70 rokmi existoval na ulici Paulanergasse jeden lokál pre pánkov a slečny, manažér sa tam volal Mary Lou.” Tiež si spomína na iného muža, “ten chodil na štrich ako žena; hovoril si Lareen.” A so žiariacimi očami a smiechom si spomína na atrakciu podniku Gänsehäufel, prirodzene jeho pánskeho oddelenia: “Boli tam Li a Lea. Lea bol predavač topánok na Kärntner Strasse a Li štatista v Ľudovej opere. Predvádzali scénky a ľudia sa pučili… – to všetko bolo možné.”

Až neskôr “to všetko” už nebolo možné, ale pán Paul sa bez sentimentu a so spokojnosťou díva späť na svoj život. Zachoval si optimizmus. V presklenej skrini má uložené fotografie tých, ktorí formovali jeho život a ktorí už zomreli. S priateľským úsmevom prijíma oprávnené komplimenty na adresu svojho vystupovania a šarmu. Môžeme vraj prísť znova, len by sme mali najprv zavolať. A nemali by sme volať príliš často, lebo “ľudia sa o mňa chcú starať, ale potom sa stane, že sedím v kresle a zadriemem, keď tu zrazu zazvoní telefón.” Popritom nám prezradí, že má rakovinu a celkove je na tom zdravotne dosť zle. Ale aj tu cítiť jeho skromnosť a vnútornú disciplínu: “Mal som šťastie, po celý svoj život. Dúfam, že tomu tak bude aj na konci.”