Hana Fábry, Ivan Požgai: „Inakosť nepustí“

 

Vážené a milé, vážení a milí, priatelia a priateľky, čitateľky a čitatelia, autori a autorky. Ak by som chcela osloviť všetky/ých, ktorí/é Atribút čítajú, majú ho rady/i, neznášajú ho, je im ľahostajný alebo ho jednoducho mali aspoň raz v rukách, uoslovovala by som sa do úplného vyčerpania (slovnej zásobyJ).

 

Úplne mi teda postačí skromné presvedčenie, že som niektorým z vyššie naznačených oslovení oslovila aj Teba. Aj Vás. Každú zvlášť. Každého zvlášť. Nezávisle od Tvojho/Vášho vzťahu k Atribútu. Všetkých dohromady a každého a každú osobitne si vážim a učím sa od vás. Najmä preto, že siahate po Atribúte, čítate ho, žijete našu realitu spolu s ním a komentujete tak realitu samu, ako aj Atribút, respektíve to, čo v ňom nachádzate. Občas sa tešíte, občas nadávate, často je vám to jedno, ale ešte častejšie ste zvedavé/í a kladiete nám otázky, na ktoré neprichádzajú odpovede. A ak, tak „iba“ v podobe obsahu Atribútu… Rozhodli sme sa teda využiť neistú situáciu Atribútu, v ktorej dnes nie je jasné, kedy a či vôbec bude ďalej vychádzať a či sa ešte niekedy s vami stretneme. Vybrali sme najčastejšie otázky, ktoré ste nám položili poštou mailovou, obyčajnou, mobilovou či ústnouJ. Začneme klasicky: „Prečo…?“

 

Prečo ste sa rozhodli pre prácu v homosexuálnej komunite a teda de facto aj v Atribúte? (Tibor, južné Slovensko)

Hana Fábry: Na to, aby som mohla objasniť svoju osobnú motiváciu, sa musím vrátiť späť, pred rok 1989. Nepoznala som žiadnu lesbu ani geja, ani som nikoho nevyhľadávala, napriek tomu, že som od svojich 17 rokov mávala pravidelne priateľku, podotýkam, že zvyčajne heterosexuálnu. Strach z odhalenia bol silnejší ako potreba nájsť teplú komunitu, vlastne som ani neuvažovala nad tým, či nejaká existuje (a ona existovala), nenapadlo mi, že by mohla; nedostatok informácií bol prepracovaný systém, súčasť komunistického vymývania mozgov. Pracovala som v socialistickom školstve a tam, ak by sa moji kolegovia, najmä však nadriadení, dozvedeli o tom, že som lesba, mala by som pravdepodobne veľké problémy nielen s vyhazovom, ale možno aj s nejakým tým obvinením z obťažovania. To totiž k mýtu o homosexualite patrilo, a patrí dodnes: že obťažujeme deti. Čo na bývalom režime v súvislosti s homosexualitou bolo zaujímavé, že hoci neexistovali oficiálne možnosti na zoznámenie sa s teplými, každý/každá, kto mal dosť odvahy alebo málo tzv. sebazapierania alebo oboje(?) a nepotlačiteľnú túžbu po láske podľa svojich predstáv… si vždy cestu k homosexuálnemu vzťahu našiel. Druhá vec však boli možnosti existencie a kvalita takéhoto vzťahu, utajovaného, zakazovaného, vnímaného ako chorého, nebezpečného pre spoločnosť, vulgarizovaného. Nedalo sa ujsť pred stálym pocitom osamelosti, tlaku, ktorý ma drásal, pretože som nemala nikoho, komu by som sa mohla vyrozprávať z bežných partnerských trablov či vyplakať sa mu po rozchode s partnerkou na ramene. Verejne sa nedalo ísť nikam, kde by som sa ako lesba nemusela báť a skrývať, nemusela myslieť na tajnú políciu, na škandalizované vyhodenie z práce, na biľag nenormálnosti a úchylnosti. Obávam sa však, že aj napriek pádu komunizmu v ľuďoch, dokonca aj v homosexuáloch samých, ostali kusy znormalizovaného myslenia či falošnej kresťanskej morálky a že moje pocity spred desaťročia sú večne živé, prežívajúce až naveky v ďalších generáciách. A práve tie dlhoročné pocity zúfalej osamelosti, negatívnej výlučnosti, nepochopenia a ich dnešná prítomnosť v cítení a myslení gejov, lesieb a väčšiny spoločnosti ma priviedli k aktivizmu v oblasti ľudských lesbických a gejských práv. Chcem, aby sa čo najmenej ľudí cítilo tak, ako kedysi ja – občas takmer na samovraždu. Anča Daučíková (Q archív) svojho času zdanlivo pateticky povedala, že v našich inakých združeniach zachraňujeme životy. Mala pravdu, dúfam…

Ivan Požgai: Ja už vlastne ani neviem, že prečo… Zdalo sa mi to v „čerstvom“ ponovembrovom období (1989 – pozn. pre tých mladších čitateľov) vcelku ako dobrý nápad – robiť a urobiť niečo pre homosexuálov (slovo „gay“, pre slovenčinu praktickejšie „gej“, sme spoznali o trošičku neskôr, práve tak, ako teraz spoznávame nielen slovíčko „queer“) a, samozrejme, i pre seba. Koniec-koncov, videli ste už nejakého dvadsaťročného mladíka, ktorý by rozmýšľal nad tým, prečo chce „urobiť dačo užitočné“? (Veď ide iba o pocit, o nič viac – a to je dobré, tak to má asi byť.) Ja som nebol žiadnou výnimkou – skrátka, nerozmýšľal som. A doteraz som si nie celkom istý, či sa mi to darí…

 

Viem, že Ivan Požgai je zakladajúcim členom Ganymedesu a Hana Fábry museionu, prvých teplých organizácií na Slovensku, nestačila nám jedna spoločná gejsko-lesbická platforma, bolo dobré sa rozdeliť a rozložiť sily, a tým aj komunitu? (Jožo, Bratislava)

Ivan: Životaschopnosť, schopnosť premýšľať a tvoriť, nemá rada uniformu a čierno-biele videnie. Ľahko by sa potom mohlo stať, že „stádo vede vůl“ a „kto nejde s nami, ide proti nám“… Ak má vzniknúť niečo životaschopné, musí prebehnúť diskusia a konfrontácia rôznych, aj protichodných názorov. A nemusí vždy prebiehať v „rukavičkách“. Ale netešme sa, v teplej komunite u nás (ide o môj názor, s ktorým možno polemizovať alebo sa naň zvysoka vykašľať) zatiaľ nič neprebehlo. Naopak, skôr si myslím, že všetci sme „za“ a nikto sa „nezdržal hlasovania“. Ešte sme na hony vzdialení od teplého „vrenia“ a „bublania“. Ako povedal bradatý Fidél z Ostrova: „Vždy, keď mi nepriateľ tlieska, rozmýšľam, kde som spravil chybu!“ (Cha-cha) Teraz vážne: Pestrofarebnosť (dúhovosť) občianskych združení, iniciatív s veľkým „I“, neformálnych zoskupení, jednotlivých aktivistov a aktivistiek, skrátka – chuti a chutí à la „poďme dačo robiť“ – je ešte stále príliš málo na to, aby tu bolo zdravé nekomerčne konkurenčné prostredie. A ešte čosi – ale veľmi potichučky: keď sa nedarí jedným, možno sa podarí druhým, alebo tretím… Ale o tom fakt potichučky.

Hana: Pre mojich vtedajších gejských kamarátov bolo nepochopiteľné, že práve ja, ktorá som mala v gejskej komunite dobré vzťahy a pár dobrých priateľov, som sa rozhodla založiť lesbickú organizáciu, de facto aj de iure sa od gejov separovať. Všetko totiž práve v tom čase vyzeralo veľmi pohodovo (alebo som to aspoň tak vnímala). Ganymedes organizoval množstvo akcií – najmä diskoték, výletov, opekačiek, orientačných behov, dovoleniek a pod., mala som pocit, že celé Slovensko žije úžasným vnútrokomunitným teplým životom, pestro bolo okrem BA v Prievidzi, Žiline, Košiciach, Handlovej, Banskej Štiavnici… Ale všetko to bolo najmä gejské, lesieb bolo všade minimum. Túžila som po akciách, kde by boli predovšetkým lesby, po priestore špecificky lesbickom, so špecificky lesbickými diskusiami, s vlastným programom, reflektujúcim špecifické záujmy a potreby lesieb. Dlho sme o tom s lesbami z Ganymedesu hovorili, bol to medzi nami takmer konflikt: či lesby sú schopné a ochotné niečo robiť, byť aktívne, nehľadať iba partnerku a potom sa s ňou opäť stratiť v dvojicovom súkromí… Museion, Altera a čas ukázali, že sú lesby aj také aj také, ale jedny aj druhé pomohli zviditeľniť širokú existujúcu lesbickú komunitu na Slovensku, a pomohli tak aj samy sebe prestať sa vo svojom lesbizme cítiť frustrovane. Som presvedčená, že bez separácie v pravej chvíli by to nešlo, aspoň nie tak rýchlo. Veď v roku 1992 som poznala 5 lesieb, dnes mám nimi preplnenú pamäť (nielen v mobileJ) A čas tiež, prirodzene, preveril, že ak je potrebná súdržnosť a spoločné postupy, gejovia a lesby sú jedno, sú queer hľadajúci a nachádzajúci svoju spoločnú identitu a svoje rovnaké práva. Návrh zákona o životnom partnerstve v parlamente, aj keď zhodený pod poslanecké lavice, hovorí za všetko. Inakosť nepustí…

 

Z Atribútu je jasné, že sa vo vnútri slovenskej homokomunity deje všeličo pozitívne a zaujímavé. Je niečo, o čom si myslíte, že na to zabúdame? (Jana, Bratislava)

Hana: Mrzí ma, že sa na Slovensku žiadne z našich združení cielene a výhradne nevenuje homosexuálnym rodičom a deťom homosexuálnych rodičov, a že sa nevenujú ani sami/y sebe. Je to spoločenstvo s veľmi špecifickými problémami a životnými podmienkami. Rovnako ma trápi, že ostávajú neviditeľnými homosexuáli telesne či duševne postihnutí; akoby neexistovali. A oni/ony určite existujú rovnako ako v zdravej populácii, len o nich nevieme, nechávame ich žiť svoje postihnuté životy, predpokladám, že zväčša osamelé, dôkladne ukrývané a nešťasné, aké za „socíku“ žila väčšina z nás. A hnevá ma, že sa nestíhame (zabúdame?) venovať našim novým aktivistom a aktivistkám tak, ako by bolo potrebné, a potom sa čudujeme, čo všetko by sme mohli, keby… Keby boli peniaze, keby to mal kto vymyslieť, keby to mal kto urobiť, bludný kruh s večnou otázkou „ako z neho von?“

Ivan: Áno, zabudli sme vedieť »dobre sa nasrať«. Ak si spomenieme, ako sa to robí, uľaví sa nám. To mi verte – viem, o čom to tu rozprávam.

 

Myslím si, že sa u nás teplí nemajú až tak zle, ako vy o tom píšete... Nebaví ma to fňukanie a večná politika. (Rudo, východné Slovensko)

Redakcia: Rudko, to vieš, že sa v porovnaní s nejakou diktatúrou nemáme zle, ale z porovnania napríklad s Holandskom vychádzame nepomerne horšie. Každé porovnávanie však pokrivkáva, v Atribúte preto píšeme najčastejšie o realite u nás. Nefňukáme, len sa snažíme byť pravdiví a realistickí, a to nie je vždy veľká sranda. Skutočnú situáciu postavenia sexuálnych menšín na Slovensku prezentuje neexistencia právnych noriem na ich podporu a ochranu pred diskrimináciou, homofóbne reči a skutky priamo na vládnej a parlamentnej pôde, neexistencia samostatných gejskolesbických sekcií politických strán, neexistencia špecializovaných psychologických pracovísk, zaoberajúcich sa fenoménom odlišnej sexuálnej orientácie a párovej terapie, neexistencia kultúrneho, spoločenského a mediálneho priestoru, ako aj neexistencia komerčného podnikateľského prostredia, hlásiaceho sa explicitne k homosexuálnej minorite tak, ako je to bežné všade vo vyspelých demokraciách (zbehni sa pozrieť čo len do Prahy alebo do Viedne). No a ako inak, žiadne verejne známe inaké osobnosti. Atribút, pár zoznamkových časopisov, veľmi málo barov po celej republike, málo skutočne „žijúcich“ inakých združení a málo verejne inakých aktivistov – to sú jediné výnimky spomínanej situácie na Slovensku. Nie málo, ale stále nič moc… Je dosť čo robiť; večná politika v Atribúte je práve o tom, že sa pokúšame tento stav zmeniť k lepšiemu. Pre seba aj pre teba, Rudko…

 

Čo bude s Atribútom v roku 2003, bude naďalej vychádzať? (Timo Bastriguli, Bratislava)

Redakcia: Timo, nielen ty a nielen naši ostatní/é autorky a autori nám stále dokola kladiete túto otázku. Aj my v redakcii si ju kladieme – viac ako často. Odpoveď je, žiaľ, mimoriadne jednoduchá. Nevieme. Peniaze sa hľadajú ťažko a momentálne nie sú, takže v najbližších týždňoch, či pravdepodobne skôr v najbližších mesiacoch Atribút nevyjde. To, že sa snažíme donora/sponzora/peniaze nájsť, vám asi netreba zdôrazňovať. Máme radi/y Atribút, je to naše mediálne dítko a chceme, aby ďalej žilo. Dovtedy, kým sa nám podarí zabezpečiť ďalšie prostriedky, sledujte stránky www.lesba.sk (zatiaľ funguje v testovacej prevádzke, naplno „pobeží“ cca v polovici roka 2003) a www.ganymedes.info, kde sa stretnete s novými zaujímavými textami, informáciami o akciách, s čitárňou, adresárom, linkami, inzerciou, skrátka so všetkým, čo očakávate od teplého webu či od Atribútu. Zároveň ponúkame možnosť všetkým, ktorým niektorý z Atribútov chýba: na e-mailovej adrese atribut@pobox.sk alebo na poštovej adrese museionu (pozri tiráž) si môžete doobjednať všetky čísla ročníka 2000 za 5 Sk/kus a ročníkov 2001 a 2002 za 10 Sk/kus. Podrobnosti ponuky nájdete v tomto čísle Atribútu na strane 46. Teraz nám neostáva iné, než sa rozlúčiť, zaželať nám kopu teplých peňazí a ešte teplejšej lásky a dúfať, že sa onedlho stretneme.