|
|
Zločiny z nenávisti I. 14.01.2002
Prevzaté: www.feminet.sk
Ak v spoločnosti označíte gaya alebo lesbu za "úchylných", nebudete pokarhaní. Ak poviete, že je to ich vec s kým zdieľajú svoj každodenný život, v lepšom prípade vás zaradia medzi nich. I najzhovievavejšie debaty končia povzdychom: "ale aby vychovávali deti...". Našej globálnej spoločnosti chýbajú nielen vedomosti, ale hlavne schopnosť akceptovať. Tento článok však nie je o predsudkoch, ale o tom, čo z nich vyplýva.
Medzinárodná organizácia Amnesty International (AI) sa venuje obhajovaniu práv tých ľudí, ktorí sú v menšine, či už z dôvodu názorov, rasy, etnickej príslušnosti či sexuálnej odlišnosti. Všetci títo ľudia sú ľahkým terčom prenasledovania, ktoré sa deje iba preto, že ho väčšina toleruje.
Ešte poznámka na okraj - ak by sa niektorým menej tolerantným spoluobčiankám a spoluobčanom zdalo, že AI je organizáciou zabúdajúcou na porušovanie práv "slušných a normálnych ľudí", mali by si uvedomiť, že základným princípom Všeobecnej deklarácie ľudských práv je vyhlásenie o tom, že ľudské práva patria každej ľudskej bytosti a nikto nesmie byť prenasledovaný len preto, že je iný.
Mučenie a sexuálna identita
Zákaz mučenia, krutého a degradujúceho zaobchádzania je absolútny. Zakazuje ho zdravý rozum a niekoľko medzinárodných dohovorov. V mnohých krajinách sú však lesby, gayovia, bisexuáli a transsexuáli (LGBT) mučení priamo štátnymi úradníkmi, alebo s ich súhlasom.
Skoro vo všetkých častiach sveta sú životy LGBT zviazané sieťou zákonov a sociálnych noriem, ktoré popierajú ich rovnocenné právo na život, slobodu a fyzickú bezpečnosť, ako aj ostatné základné práva ako napríklad právo na združovanie sa, právo slobodného vyjadrovania sa a právo na súkromný život, zamestnanie, vzdelanie a zdravotnú starostlivosť. Stupeň diskriminácie sa od krajiny ku krajine mení, no temer nikde sa s LGBT ľuďmi pred zákonom nezaobchádza ako s úplne rovnocennými.
Zneužívanie sa často ukrýva za závoj ticha a ľahostajnosti. Tabu, ktoré obklopuje homosexualitu znamená, že väčšina útokov na homosexuálov nie je zaznamenaná. Obavy zo zatknutia a odvety často zabraňujú ľuďom, aby sa sťažovali na úradníkov či políciu. Keď lesby alebo gayovia nahlásia útok vo svojom domove alebo komunite, úrady obvykle nič nepodniknú. Tvrdia, že "súkromné" záležitosti sú mimo ich právomoci, alebo, že útoky sú nevyhnutným dôsledkom správania sa obete. Oficiálny súhlas vytvára podmienky na to, aby násilie voči LGBT rástlo. Toto tvrdenie je obzvlášť pravdivé, ak ide o násilie páchané na ženách. Kým mužská homosexualita je v mnohých krajinách postavená mimo zákon, predpokladá sa, že ženská sexualita nepotrebuje žiadnu právnu reguláciu. V mnohých spoločnostiach je preto sexualita žien kontrolovaná a násilne potláčaná v rodinách alebo komunitách. Znásilnenia či bitky sú však rovnakým mučením aj keď ich páchajú súkromné osoby, nielen polícia, či úradníci zamestnávaní štátom a štát to nezbavuje zodpovednosti, práve naopak: štát sa stáva spoluvinným, ak nepodniká patričné opatrenia, alebo takéto zaobchádzanie ticho toleruje.
Sexuálna orientácia, ako aj pohlavie a rasa, patrí k základným aspektom ľudskej identity. Zákony a praktiky namierené na donútenie jednotlivcov zmeniť alebo poprieť svoju sexuálnu orientáciu odporujú ľudskej osobnosti. Spôsobujú obrovské psychické, ako aj fyzické násilie.
V osemdesiatych rokoch tri od seba nezávislé sťažnosti gayov zo Severného Írska, Írska a Cypru viedli k tomu, že Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil zákony kriminalizujúce vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia za porušovanie práva na súkromie, chráneného Európskym dohovorom o ľudských právach.
Európsky súd pre ľudské práva taktiež vyhlásil, že zakazovať transsexuálom prijať ženské meno alebo zmeniť občiansky štatút je proti Článku č. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Komisia OSN pre ľudské práva apeluje na štáty, aby zrušili zákony kriminalizujúce homosexualitu a aby tiež rozšírili protidiskriminačné zákony vo svojej legislatíve aj o zákaz diskriminácie na základe sexuálnej orientácie.
Problém práva žien vyjadrovať svoju sexualitu sa posunul dopredu na Svetovej konferencii OSN o ženách, ktorá sa konala v roku 1995 v Pekingu. Záverečný dokument konferencie obsahuje stanovisko, v ktorom sa uvádza: "ľudské práva žien zahŕňajú ich právo na slobodné rozhodnutie, zodpovednosť a kontrolu nad ich sexualitou, vrátane pohlavného a reproduktívneho zdravia, oslobodenie od donucovania, diskriminácie a násilia."
Nútená lekárska liečba
V niektorých spoločnostiach sa homosexualita lieči ako psychologické postihnutie. Lesby a gayovia sa takto stávajú objektami lekárskych experimentov.
I keď sa homosexualita v súčasnosti v Rusku nepostihuje, až donedávna bolo možné mužov - homosexuálov zákonne potrestať. Homosexualita žien sa naopak zvykla liečiť ako mentálne postihnutie vyžadujúce psychiatrické liečenie. Je známe, že polícia umiestňovala lesby na psychiatrické kliniky proti ich vôli, niekedy na požiadanie členov rodiny alebo priateľov.
Spochybňovanie tvrdení o tom, že homosexualita je chorobou, je jedným zo základných krokov ako zabrániť zlému zaobchádzaniu a mučeniu LGBT. V roku 1992 Svetová zdravotná organizácia (WHO), vyňala homosexuálnu orientáciu z Medzinárodnej klasifikácie chorôb. Niektoré národné medicínske a psychiatrické asociácie tak urobili o niekoľko krokov neskôr, aby zosúladili svoju politiku s politikou WHO.
"Menej ako človek"
V mnohých častiach sveta byť lesbou alebo gayom sa nepokladá za právo, ale za zlo. Homosexualita je považovaná za hriech alebo chorobu, sociálnu alebo ideologickú deviáciu, či zradu vlastnej kultúry. Väčšina vlád popiera porušovanie ľudských práv alebo ich vykresľuje ako občasnú výnimku, ale potláčanie LGBT sa deje otvorene, v mene kultúry, náboženstva, morálky alebo verejného zdravia, za asistencie špeciálnych zákonných ustanovení.
V niektorých krajinách je AIDS označovaný ako " homosexuálny mor" a homosexualita je označovaná za "chorobu bieleho muža". Vzťahy medzi rovnakým pohlavím sú "nekresťanské", "neafrické", "neislamské" alebo sú "buržoáznym úpadkom". Niektoré vlády sa snažia nielen vylúčiť lesby a gayov z miestnej kultúry, ale dokonca i popierať ich príslušnosť k ľudskej rase. Takéto zbavenie jedincov ľudskej identity je živnou pôdou pre mučenie a zlé zaobchádzanie. Keď sú totiž LGBT "menej ako ľudia", ako môžu mať ľudské práva?
História ukázala, ako jazyk dehumanizácie dláždi cestu ukrutnostiam proti označeným skupinám v spoločnosti. Rozdiely v etnickej príslušnosti, pohlaví, náboženskom vyznaní a sexuálnej orientácii sa stávajú hranicou, ktorá slúži na to, aby boli určité skupiny ľudí zbavené občianstva, či dokonca vylúčené z ľudskej komunity.
Diskriminácia je často vytváraná, upevňovaná a roznecovaná pre politické ciele. Vlády na všetkých kontinentoch vyvolali antihomosexuálne cítenie a vypočítavým spôsobom ho používajú na napádanie svojich oponentov a na odvedenie pozornosti od vlastných škandálov a chýb. Nedávny rozmach antihomosexuálnych vyhlásení afrických vodcov sa lokálnym pozorovateľom javí ako taktický ťah namierený na odvrátenie obvinení z korupcie a zlého ekonomického manažmentu. Zapálené reči vládnych lídrov poslúžili štátnym úradníkom ako podnet k beztrestnému mučeniu a zlému zaobchádzaniu s ľuďmi zo sexuálnych menšín.
Mučenie a zlé zaobchádzanie štátnymi úradníkmi je však len vrcholom ľadovca násilia, namiereného proti LGBT. Mnohí gayovia a lesby najčastejšie zažívajú násilie doma, v škole, v práci alebo na ulici. Mučenie je súčasťou širšieho spektra násilia. Aktéri a miesta činu môžu byť rôzne, ale pre všetky formy homofobického násilia je spoločná nevedomosť a predsudky, a táto oficiálna diskriminácia zaručuje páchateľom mučenia a zlého zaobchádzania beztrestnosť.
Autorka / Autor :
Katarína Bartovičová
|
|
Ako
homepage
K
obľúbeným
